Germánia

Germánia (latinsky Germania) prípadne Magna Germania („Veľká Germánie“) či Germania libera („slobodná Germánia“) bolo v Staroveku označenie územia východne od rieky Rýn, ktoré obývali germánske kmene. V dobe okolo prelomu letopočtu, počas vlády cisára Augusta, sa Rimania pokúsili toto územie dobyť a premeniť ho na rímsku provinciu. Avšak po porážke v bitke v Teutoburskom lese, kde v roku 9 n. l. náčelník Cheruskov Arminius zničil tri rímske légie, ktorým velil Publius Quinctilius Varus, boli Rimania postupne donútení od svojich dobyvateľských zámerov upustiť. Rímske provincie Germania superior (horná) a Germania inferior (dolná) ležiace na ľavom brehu rieky Rýn a boli len malou časťou germánskeho územia, boli zriadené po r. 80.

Germánia bola drsná, nehostinná, husto zalesnená a bažinatá krajina, ktorej najväčšie bohatstvo predstavovali jej obyvatelia. Rozkladala sa na území vymedzenom na západe Rýnom (Rhenus) a na juhu Dunajom (Danuvius). Od Sarmatie na východe ju oddeľovala rieka Visla (Vistula) a pohorie Západné Karpaty. Severnú hranici tvoril Oceán (Severné more) a Svébske more (Baltské more), za nimi sa nachádzala mýtická krajina Thúlé (pravdepodobne Škandinávia). V súčasnosti sa na tomto teritóriu nachádzajú nasledujúce európske štáty: Holandsko, Nemecko, Dánsko, Česko, Poľsko a časti Rakúska a Slovenska. Okrem vlastnej Germánie existovali ešte dve rímske provincie tak isto nesúce tento názov a rozprestierajúce sa západne od Rýna. Dolná Germánia zahŕňala terajšie južné Holandsko, Belgicko a severnú časť nemeckého Porýnia. Horná Germánia zodpovedala svojim rozsahom územiu dnešného Švajčiarska a Alsaska.

Hlavným spôsobom obživy obyvateľov Germánie bolo poľnohospodárstvo. Väčšina Germánov obrábala pôdu, a tak isto veľká časť z nich sa venovala taktiež pastevníctvu. Najčastejšie pestovanými plodinami boli rôzne druhy obilia – pšenica, jačmeň, ovos a žito. V severnejšie ležiacich oblastiach prevládal chov dobytka. Akonáhle ustali rímske snahy o dobytie Germánie, rozvinuli sa medzi Rimanmi a Germánmi čulé kultúrne a predovšetkým obchodné vzťahy. Rozsiahle opevnenia pohraničných oblastí rímskej ríše nedokázali zamedziť vzájomným obchodným stykom. Rimania vyvážali do Germánie keramiku, sklo a železné nástroje, zatiaľ čo z druhej strany Rýna prúdili do ríše jantár, kože a otroci. Obzvlášť jantár bol v Ríme veľmi cenenou komoditou, ktorý si mohli dopriať iba bohatí jedinci. Malý kúsok tejto žltej suroviny mal vtedy vyššiu hodnotu než zdravý otrok. Rímske ženy nosievali jantár okolo krku, pretože verili, že ich ochráni pred chorobami a zachová im ich mladistvý vzhľad.

Najkomplexnejším popisom Germánie z dôb rímskej ríše je rovnakomenné dielo z pera historika Tacita. O pôvode mena tejto krajiny Tacitus v roku 98 n. l. napísal:

„Názov Germánia je vraj nový, daný iba nedávno, pretože si tí, ktorí prvý prekročili Rýn a zahnali Galov, dnešní Tungrovia, vtedy hovorili Germáni. Toto meno patriace jednému kmeňu, nie celému národu, kúsok po kúsku prevládlo, takže ich potom najprv menom Germáni označovali všetci porazení, myslím, že zo strachu, a čoskoro si tak začali hovoriť aj oni sami.“^[1]

Germánia bola obývaná rôznymi kmeňmi prevažne germánskeho, avšak aj keltského či slovanského pôvodu. Kmeňové a etnické zloženie sa menilo po celé stáročia vplyvom asimilácie a migrácie. Znalosti Grékov a Rimanov o národoch žijúcich na severe Európy v dobe pred 2. storočím pred Kr. boli veľmi nízke. V 5. storočí pred Kr. považovali Gréci obyvateľov nevľúdnych severných končín za Keltov. Hérodotos sa zmieňoval rovnako aj o Skýtoch, nebola mu však známa existencia žiadnej inej skupiny kmeňov. Niekedy okolo roku 320 pred Kr. sa Pytheas z Massalie plavil okolo brehov Británie a pozdĺž severného pobrežia Európy. To, čo na svojich cestách videl a popísal, sa javilo neskorším historikom natoľko neskutočné, že mu jednoducho odmietali uveriť. Pytheas bol pravdepodobne prvým človekom zo Stredomoria, ktorý odlíšil Germánov od Keltov.

Koncom 2. storočia pred Kr. došlo k prvému významnejšiemu kontaktu medzi Germánmi a Rimanmi potom, čo kmene Kimbrov a Teutonov napadli Galiu. Po zdolaní tejto germánskej invázie pretrval vzájomný mier medzi oboma národmi ďalších paťdesiat rokov až do začiatku galských ťažení Julia Caesara. Počas nich boli Rimania prinútení k vedeniu troch vojenských výprav proti Germánom. Po prvý krát v roku 58 pred Kr. vyhovel Caesar žiadosti Galov o pomoc proti germánskym Svébom vedeným Ariovistom, ktorí sa o niekoľko rokov skôr usadili vo východnej Galii. Caesar spolu so svojimi germánskymi spojencami z kmeňa Ubiov vypudil Svébov späť za Rýn, odkiaľ títo barbari pôvodne prišli. V roku 55 pred Kr. premohli germánsky Tenkteri a Usipeti kmeň Menapiov v Belgici. Kvôli tomu Caesar postavil most cez Rýn, načo ako prvý Riman vpadol za túto rieku. Dva roky potom Caesar znovu vstúpil na pravý breh Rýna, keď prenasledoval kmene, ktoré pomáhali Galom v odboji proti Rimanom. Germáni poučení predchádzajúcimi neúspechmi sa však stiahli z dosahu rímskych légií a Caesar tak vyšiel naprázdno. Pokračovanie výprav do Germánie zamedzili na niekoľko ďalších desaťročí rímske občianske vojny. Až Augustovo víťazstvo umožnilo Rimanom opäť pomýšľať na podrobenie územia za Rýnom.

Vo svojom diele Zápisky o vojne galskej popísal Caesar kultúrne rozdiely medzi Germánmi, Rimanmi a Galmi. Galovia boli podľa neho, aj cez svoju bojovnosť, schopní prijať civilizáciu, naproti tomu germánske kmene boli vraj príliš divoké a naviac znamenali hrozbu pre rímsku vládu v Galii, a preto mali byť podrobené. Jeho charakteristika barbarských kmeňov severu zdôrazňovala prevahu Ríma. Caesarov opis však vyjadroval aj rímske obavy z germánskych národov a nebezpečenstvá, ktoré stelesňovali.

Potom, čo bolo okolo roku 25 pred Kr. dokončené ovládnutie keltských kmeňov sídliacich v Alpách, započali Rimania s dobývaním krajín ležiacich na sever od tohto pohoria. Nedlho nato boli zriadené kastely pri Bazileji, Zürichu a Oberwinterthuru v dnešnom Švajčiarsku a taktiež oporné body v Xantene (Castra Vetera), Bonne (Bonna) a v Nijmegene (Noviomagus). Približne v roku 20 pred Kr. začali Rimania výstavbu cesty z Lugdunu (dnešný Lyon) vedúcu cez Trier až k Rýnu. V rokoch 17/16 pred Kr. zaútočili z Germánie do oblastí na západ od Rýna kmene Sugambrov, Usipetov a Tenkterov, ktoré rozdrvili rímsku légiu pod velením Marca Lollia. Krátko po tejto udalosti sa cisár Augustus odobral do Galie, kde strávil tri roky (15 až 13 pred Kr.) reorganizáciou provincie a jej obrany. Légie rozmiestnené doposiaľ po celej Galii boli v tejto dobe presunuté priamo na ohrozenú rýnsku hranicu, kde boli po dvoch umiestnené do stálych táborov. V roku 15 pred Kr. postúpil Drusus (Augustov nevlastný syn) z terajšieho Tridentu alpskými priesmykmi na sever, zatiaľ čo Tiberius (Drusov brat) podnikol z Galie výpravu smerom na východ pozdĺž severného predhoria Álp. Výsledkom tejto koordinovanej operácie bolo pripojenie Raetie k rímskej ríši.

Po zavŕšení týchto príprav začala v roku 12 pred Kr. pod Drusovým velením rímska invázia do Germánie. Východzími bodmi pri prenikaní na nepriateľské územie boli tábory v Mainzi (Mogontiacum), Xantene a Nijmegene. Z tých potom bola strategicky najvýznamnejšie posádka v Mainzi, ktorá sa nachádzala priamo na sútoku Rýna s riekou Mohanom (Moenus), a legionársky tábor v Xantene, na sútoku Rýna a Lippe (Lupia). Mohan a Lippe predstavovali ideálne zásobovacie trasy zaisťujúce prístup hlboko do vnútra Germánie. Drusus sa vydal najprv na čele rímskeho loďstva pozdĺž brehu Severného mora, pričom si podmanil kmene Frízov a Chaukov, ktorých územie ležalo pri ústi rieky Vezery (Visurgis). V ďalšom roku (11 pred Kr.) uskutočnil ťaženie proti vzpurným Sugambrom. Drusus ich však nezastihol v ich sídlach, pretože práve tiahli do poľa proti svojim nepriateľom Chattom. Rimania sa preto obrátili proti Cheruskom, tí však ustúpili pred rímskymi légiami ďalej na východ smerom k Labe (Albis). Pri ich stíhaní Drusus vyplienil celé ich územie. Toto ťaženie ale aj tak neskončilo úspechom, pretože neporazení Cheruskovia unikli do bezpečia na východ od Labe.

Cieľom Drusovej kampane v roku 10 pred Kr. sa vedľa Sugambrov stali tentokrát taktiež Chattovia. V tomto roku nechal Drusus vybudovať kanál (fossa Drusiana), ktorý spájal Rýn cez Lacus Flevo (IJsselmeer) so Severným morom. Týmto počinom bola podstatne skrátená cesta rímskych lodí medzi opornými bodmi na Rýne a ústim Labe. Ťaženie v roku 9 pred Kr. smerovalo proti Chattom a Svébom. Drusus znovu priviedol svoje vojsko k Labe a potom sa vydal naspäť na západ proti Cheruskom. Počas pochodu však spadol z koňa, pričom si privodil zlomeninu nohy a asi po tridsiatich dňoch následkom tohto zranenia podľahol. Tiberius, ktorý sa ponáhľal k svojmu umierajúcemu bratovi, prevzal bezprostredne po jeho skone velenie v Germánii.

Napriek Drusovým úspechom zostával odpor germánskych kmeňov proti rímskej nadvláde stále veľmi urputný. V roku 8 pred Kr. pricestoval Augustus do Galie, aby tu prispel k zintenzívneniu ďalšieho dobývania územia na pravom brehu Rýna. Germáni v uplynulých rokoch zistili, že počty ich bojovníkov budú neustále klesať, zatiaľ čo Rimania sú aj cez utrpené straty schopní privádzať stále väčšie vojska. Niektorí náčelníci boli proto pripravení uzavrieť s Rimanmi tzv. spojenecké zmluvy (foedus), ktoré z nich v skutočnosti robili poddaných impériu. Tiberiovo ťaženie v roku 8 pred Kr. znamenalo začiatok zániku Sugambrov ako samostatného kmeňa, pretože kvôli nesmiernym stratám nemohli ďalej odolávať rímskemu tlaku. Tiberius preto časť Sugambrov presídlil na ľavý breh Rýna, kde sa podrobili rímskej autorite. Zbytok populácie tohto kmeňa sa následne připojil k Chattom. Tiberius pokračoval v útokoch do Germánie, v roku 6 pred Kr. sa vzdal velenia. O ďalšom vývoji v pravobrežnej Germánii nám chýbajú až do roku 1 n. l. akékoľvek bližšie informácie.

V roku 2 n. l. viedol Lucius Domitius Ahenobarbus ťaženie proti Hermundurom. Pritom prekročil Labe a dokonca vyjednal zmluvy s niektorými kmeňmi na jeho pravom brehu. Ďalšie vojenské kampane na germánskom území boli podnikané z oblasti Podunajska. Ahenobarbus spolu s legátom Marcom Viniciom opakovane prenikali do priestoru medzi Rýnom a Emžou. Pri jednej spiatočnej ceste sa Ahenobarbus zastavil v krajine Cheruskov. Pretože sa pri tej príležitosti natoľko zaplietol do vnútorných záležitostí kmeňa, rozhorčení Cheruskovia vypovedali zmluvu uzavretú kedysi s Tiberiom. Počas ďalšieho pochodu naspäť k Rýnu nechal Ahenobarbus položiť slávny pontes longi – most z fošen (akýsi archaický pontón), cez ktorý prešli jeho vojaci bažiny. V ďalších rokoch pretrvávali nepokoje v celej severnej Germánii.

V roku 4 n. l. sa Tiberius opäť chopil velenia. Krátko potom si podmanil kmeň Chattuariov a o rok neskôr dohodol zmluvu s Chaukmi. Do roku 6 n. l. uzavreli Rimania spojenecké zväzky s väčšinou germánskych kmeňov medzi Rýnom a Labe, čo umožnilo začať výstavbu novej provincie Germania. Rimania postavili v krajine cesty, založili miestne trhy a budovali kastely. Súčasne boli položené základy mnohých kolónií, ako bol Halberstadt, Hildesheim alebo Waldgirmes. V roku 6 Tiberius si pritiahol Germániu a potom zamieril proti Markomanom. Marobudovo markomanské kráľovstvo, ktoré sa rozkladalo v českej kotline, pokladali Rimania za potenciálnu hrozbu ich kontrole Germánie. K celému podniku bolo vyčlenených 12 légií rozdelených po šiestich do dvoch armád. Prvá mala postupovať z Germánie a jej veliteľom bol Sentius Saturninus, druhú viedol z Norica sám Tiberius. Keď však bol Tiberius vzdialený asi päť dní pochodu od miesta, kde Marobud zhromaždil svoju brannú moc, ktorá mala okolo 75 000 markomanských bojovníkov, obdržal správu o narastajúcom nepokoji v Panónii a v Dalmácii. Ihneď potom prikázal svojim legionárom zastaviť postup, zároveň s Marobudom uzavrel mierovú zmluvu. Tento prvý vážny nezdar bol iba predzvesťou budúcich ťažkostí.

Rok nato ustanovil Augustus novým správcom Germánie Publia Quinctilia Vara na miesto Tiberia, ktorý sa vtedy trápil s panónskym povstaním. Varovou úlohou bolo zaistiť, aby s Germánmi zmluvne ujednané dane a dodávky obilia boli (aj napriek neúrodám) spoľahlivo plnené, pretože ich bolo treba k nerušenému zásobovaniu rímskych vojsk operujúcich v Panónii. Táto skutočnosť spolu s tým, ako silnel rímsky vplyv v Germánii vďaka obchodu a budovaniu prvých rímskych sídel, Varovi jeho pozíciu nijako neuľahčovalo. Nespokojnosť so stratou slobody medzi germánskymi kmeňmi vytrvalo narastala a nie príliš vľúdne zaobchádzanie Rimanov s porazenými ich ešte viac zhoršovalo. Zrejme v auguste v roku 9 vyrazil Varus s celým svojim vojskom piatich légií z letného tábora pri Vesere v blízkosti územia Cheruskov (ktorých náčelníci Arminius, Segimer a Segestes boli v jeho doprovode) k Rýnu. Na ceste sa však dopočul o tom, že členovia niektorých neďaleko sídliacich kmeňov povraždili na ich pôde ostávajúcich Rimanov.

Na tento čin zareagoval Varus okamžitým začatím ťaženia proti vzbúreným kmeňom. V predvečer výpravy Varus usporiadal hostinu, počas ktorej ho Segestes upozornil, že Arminius a Segimer plánujú proti nemu spiknutie, ale ako sa zdá, Varus toto varovanie nepočúval. Po menšej rozpore so svojim synovcom Asprenom sa Varus rozhodol oddeliť od svojho vojska dve légie, ktoré pod Asprenovým velením pokračovali k pôvodnému cieľu. S týmito oddielmi išli taktiež ženy a deti. Aby vynahradil stratu týchto vojenských síl, požiadal Varus prítomných kmeňových vodcov o pomocné zbory, ktoré mu ich ochotne prisľúbili.

Presné miesto stretnutia nie je doposiaľ známe. Podľa všeobecne prijímaného názoru sa bojisko nachádzalo na kopci Kalkriese v blízkosti dnešného Osnabrücku v Dolnom Sasku. Tým, kto vyprovokoval a inicioval povstanie, boli podľa Tacita Chattovia, Marsovia, Brukterovia a predovšetkým Cheruskovia, pričom samotný začiatok vzbury možno vypozorovať zrejme pri prvých menovaných. Sídla tohto kmeňa leželi smerom na juh, kam taktiež tiahol Varus na čele svojich légií. Jeho sprievodcovia boli tí istí náčelníci, ktorí sa zaviazali poskytnúť mu svoje vojenské sily. Nedlho potom sa náčelníci od Varovho vojska oddelili, údajne preto, aby zmobilizovali svojich bojovníkov, s ktorými mali na dohodnutom mieste posilniť Rimanov.

S pribúdajúcou dobou pochodu intenzita nepriateľských útokov na rímske vojsko narastala, pričom Varus usúdil, že bude vhodné prejsť územím močiarov, pretože tento typ terénu sťažoval nepriateľom ich neustále ataky. Pretože však nebolo možné sa tu utáboriť, Rimania museli podstúpiť nočný pochod. Akonáhle narazili na prijateľné miesto na postavenie tábora, rozbili tu na začiatku septembra svoje ležanie, v ktorom zotrvali asi dva alebo tri dni. Počas tejto doby zatiaľ barbari využili na preskupenie svojich síl. Keď sa Rimanom nepodarilo dorážajúce germánske vojsko zahnať výpadmi a naopak počet nepriateľov stále stúpal, rozhodol Varus o uskutočnenie bitky.

Ako presne následný boj prebiehal, nie je známe, ale pravdepodobné je, že Rimania v ňom mali spočiatku navrch. Pri prenasledovaní zdanlivo utekajúcich Germánov sa však vzdialili od svojho tábora, ktorý im poskytoval ochranu. Presne tento moment využili oddiely dobre schovaných barbarov na krídlach Rimanov k svojmu útoku. Varove dosiaľ víťaziace vojska boli vo chvíli obkľúčené z troch strán a ihneď prepukli k panike. Bitka sa zmenila na masaker Rimanov a iba malá časť z nich sa z bojovej vravy zachránila útekom do míľu vzdialeného tábora. Kvôli nedostatku vojakov na jeho obranu nezostalo Varovi nič iné len zmenšiť svoj tábor, čo naznačuje, že v tomto okamihu mu chýbala zrejme viac než polovica celého mužstva. Vedomý si beznádejnosti postavenia svojho vojska si Varus nakoniec ľahol na svoj meč. Jeho vojaci sa ho pokúsili dôstojne pochovať a spopolniť jeho pozostatky, než sa tak stalo, zmocnili sa Germáni tábora. Obhorenému Varovmu telu bola odťatá hlava, ktorú Arminius poslal Marobudovi. Zostatky zúfalo bojujúcich legionárov sa potom vzdali barbarom, ktorí ich ale do jedného zmasakrovali a ich veliteľov obetovali v posvätných hájoch na poctu svojim bohom.

Keď bola Augustovi oznámená správa o katastrofe Varovho vojska v Germánii, zo zúfalstva vraj vykríkol: „Quintili Vare, legiones rede!“ („Varus, vráť mi moje légie!“). Dôkazom toho, ako trvalo sa táto prehratá bitka zapísala do povedomia Rimanov, je skutočnosť, že zničené légie (XVII, XVIII, XIX) neboli už nikdy obnovené. Počas jediného krátkeho ťaženia tak Rimania stratili jednu desatinu svojej vojenskej sily. Len nepatrnému počtu z odhadovaných 25 000 mužov sa podarilo uniknúť pohrome. V dôsledku porážky v Teutoburskom lese museli Rimania dočasne rezignovať na podmanenie Germánie, načo sa stiahli späť za Rýn.

V ďalších troch rokoch sa Tiberius venoval reorganizácii a konsolidácii rýnskej hranice. Vrchné velenie légií na Rýne bolo potom zverené Drusovmu synovi Germanikovi, ktorý musel hneď čeliť vzbure vojakov, ktorí ho po Augustovej smrti v roku 14 chceli vyhlásiť cisárom namiesto neobľúbeného Tiberia. Po potlačení povstania sa Germanicus vypravil proti Marsom. Barbari práve oslavovali akýsi kmeňový sviatok, rímsky útok ich úplne zaskočil. Väčšina ich územia bola preto úplne zničená. V následnom krvipreliatí pobili nemilosrdní Rimani aj ženy, deti a starcov. O rok neskôr začal Germanicus ohromné ťaženie, ktorého cieľom bol kmeň Chattov. V jeho priebehu dorazilo rímske vojsko na miesto bitky v Teutoburskom lese. Ostatky padlých boli pozbierané a dôstojne uložené do pohrebnej mohyle. Rimania potom postúpili k rieke Vesera, kde Germanicus rozdelil svoje vojsko o sile 8 légií na dve časti, ktoré sa mali vrátiť do zimných táborov oddelene. Jedna z armád, ktorej velil Gaius Silius Caecina, sa na spiatočnom pochode k Rýnu ocitla blízko podľahnutiu. Pri pochode cez pontes longi bol Caecina obkľúčený Germánmi, pričom len vďaka svojej taktickej obratnosti (ktorá chýbala Varovi) dokázal so značným vypätím síl odvrátiť pohromu, ktorá by bola porovnateľná s Teutoburským lesom.

Germanicus však neustával vo svojej snahe konečne zdolať odpor barbarov a v roku 16 vytiahol proti Cheruskom. Rímske vojsko počítajúce 8 légií a silné pomocné zbory sa stretlo so silami aliancie germánskych kmeňov pod vedením Arminia v dvoch veľkých bitkách. Prvé z týchto stretnutí bolo uskutočnené na planine Idistaviso medzi Veserou a neďaleko položenými pahorkami. Po prekročení Vesery Rimania postavili tábor, z ktorého na druhý deň vyrazili do bitky proti nepriateľovi. Už pri postupe na bojové pole boli rímske vojská napadnuté Germánmi. Samotná bitka trvala od skorých ranných hodín až do noci, keď boli germánske vojská za ťažkých strát zatlačená na ústup. Náčelníkom Arminiovi a Inguiomerovi sa podarilo z časti vojska prelomiť rímsku líniu, ktoré bránili pomocné zbory Chaukov, a uniknúť na východ. Na pamiatku svojho víťazstva Rimania vybudovali na mieste bitky násyp a potom sa obrátili naspäť proti Cheruskom, aby ich definitívne zničili.

Tí sa však spolu s prežitými Arminiovými mužmi postavili proti Rimanom pri vale Angrivariov. Arminiov prefíkaný plán, ktorý počítal s útokom jazdy ukrytej v okolitých lesoch, nezostal Germanikovi utajený. Rímska jazda preto napadla germánskych jazdcov a zabránila im tak v vpáde do tyla rímskych pešiakov. Rímski legionári dorazili bez vážnejších strát k valu bránenému Germánmi, ktorí boli prekvapení nečakane silným náporom Rimanov. Intenzívne rímske ostreľovanie valu katapultmi, balistami a inými druhmi metacích a strelných zbraní dokonalo zmätok, ktorý nastal v germánskych radách. Rimania dosiahli druhé víťazstvo, zatiaľ čo Germáni boli opäť rozprášený. Ani po opakovaných porážkach Germánov však Rimania nedokázali rozbiť alianciu kmeňov na čele s Arminiom. Germanicus bol v ďalšom roku odvolaný Tiberiom do Ríma, kde oslávil triumf nad Germánmi, načo bol poslaný na východ. Ukončenie Germanikových ťažení znamenalo faktický koniec rímskych pokusov o podmanenie pravobrežnej Germánie.

V roku 28 vypuklo kvôli vysokým daniam povstanie Frízov, v ktorom dôsledku Rimania vysťahovali väčšinu územia dnešného Holandska. Cisár Claudius, ktorý bol Germanikovým bratom, začal s výstavbou rozsiahleho systému kastelov a pevností na Rýne (Limes Romanus). V roku 47 zasiahol rímsky miestodržiteľ Gnaeus Domitius Corbulo proti Frízom a Chaukom, avšak Claudius mu potom nariadil ustúpiť späť za Rýn. Tri roky nato prenikli Chattovia do Galie, avšak Rimania ich úspešne odrazili. Výraznejšie ohrozenie rímskej Galie představovalo povstanie Batavov, ktoré vypuklo v Dolnej Germánii v roku 69. Počas Vespasiana obsadili Rimania územie nazývané Agri Decumates („desiatkové pole“, zhruba dnešná spolková krajina Bádensko-Württembersko). Ďalšie vojenské operácie v Germánii prebiehali medzi rokmi 83 až 85, keď Domicián viedol podľa Tacita nie príliš úspešnú vojnu s Chattmi.

Od 2. storočia sa rola Rimanov a Germánov postupne obracala. Kmene sídliace v Germánii podnikali stále častejšie vpády na rímske teritórium. Počas vlády Marca Aurelia vzplanul na strednom Dunaji v rokoch 166 až 180 rozsiahly konflikt nazývaný markomanské vojny. Rimania sa v ich priebehu opäť chopili iniciatívy a dokonca uvažovali o zriadenie provincie Marcomania v oblasti dnešnej južnej Moravy. V prvej polovici 3. storočia sa jednotlivé germánske kmene zlúčili do mocnejších kmeňových zväzkov, ktoré vážne ohrozili rímsku ríšu v dobe krízy tretieho storočia. V dôsledku sťahovaní národov sa v 5. storočí usadili početné germánske kmene na rímskom území, kde si na troskách impéria založili vlastné nezávislé kráľovstvá.

• ECK, Werner, Augustus a jeho doba, Praha, Vyšehrad, 2004. ISBN 80-7021-688-3
• TACITUS, Publius Cornelius, Letopisy, Praha, Svoboda, 1975
• TACITUS, Publius Cornelius, Z dějin císařského Říma, Praha, Svoboda, 1976
• WOLTERS, Reinhard, Římané v Germánii, Praha, Vyšehrad, 2002. ISBN 80-7021-539-9

• Germáni
• Arminius
• Bitka v Teutoburskom lese
• Limes Romanus
• Trácia (historické územie)
• Dácia
• Welthauptstadt Germania

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Germánia

• Germania (Roman provinces) (po anglicky)
• Die Germanen – die Erben Roms nem.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Germánie na českej Wikipédii.