Indoeurópske jazyky

Indoeurópske jazyky (zastarano indogermánske jazyky) tvoria najrozšírenejšiu jazykovú rodinu na svete, ako materinskou rečou hovoria niektorým z nich asi 2,5 miliardy ľudí. Vyvíjali sa spoločne v rozsiahlych oblastiach Eurázie z predpokladaného indoeurópskeho prajazyka. Za ťažisko a oblasť vzniku prajazyka sa považujú stepi v dnešnom juhozápadnom Rusku a Ukrajine. Výskum indoeurópskych jazykov sa uskutočňuje v rámci indoeuropeistiky.

O vzniku indoeurópskych jazykov pozri indoeurópsky prajazyk.

Indoeurópske jazyky sa delia na nasledujúce skupiny:

• indoiránske jazyky
• baltské jazyky
• slovanské jazyky
• germánske jazyky
• italické jazyky
• románske jazyky
• keltské jazyky
• anatólske jazyky
• grécke jazyky
• albánčina
• arménčina
• tocharčina

Ďalej sem veľmi pravdepodobne patria mnohé iné historické jazyky (tzv. reliktné jazyky), najmä:

• balkánsky areál:
  • tráčtina
  • dáčtina
  • frýgičtina
  • gréčtina - pozri hore
  • pelasgičtina
  • ilýrčina

• apeninský areál:
  • na Sicílii:
    • elymčina
    • sikulčina
    • protosicílčina
  • v Itálii:
    • sikánčina
    • paleosardínčina
    • severná a južná pikénčina
    • sikulčina
    • faliština
    • venetčina
    • mesapčina
    • lepončina
    • rétčina
    • keltské jazyky - pozri hore

• keltiberský areál:
  • jazyky Keltov, ktorí sa zmiešali s Ibermi

• Malá Ázia (špeciálny areál nedoložený):
  • mysijčina
  • sidetčina
  • pisidčina
  • lykaónčina

• niektoré skýtske jazyky od Čierneho mora